TROCHU Z PAVLOVHO ŽIVOTA (zdroj: príhovory o. Jána Majerníka)

Po svojom obrátení Pavol žil 3 roky v Arábii, čo bolo miesto prípravy na ohlasovanie evanjelia. Zrejme to nebolo v púšti, v samote, ale v tej časti južnej Sýrie, kde sa začína step a kde prežil možno aj plodný čas života medzi ľuďmi. Potom odišiel do Jeruzalema, aby sa stretol s Petrom. Určite chcel sa stretnúť s tými, ktorí najbližšie poznali Ježiša a tiež s ich pohľadom konfrontovať svoju vieru.
Určite bol prekvapený, možno až rozčarovaný, že apoštoli nevedeli, čo s ním. Nezapadal do určitej schémy ich predstáv, možno sa ho aj báli a poslali ho naspäť do Tarzu. Nevedeli, čo s ním, a tak sa ho radšej zbavili. To je známy ľudský fenomén.
Pre Pavla to mohla byť veľká osobnostná skúška. V Tarze žil 8-10 rokov, kým za ním z Antiochie neprišiel Barnabáš. Ten mal viac odvahy a zavolal Pavla do Antiochie, kde sa rozvíjalo kresťanstvo.

Na postave Barnabáša vidno, že nie vždy tí najvrchnejší a „najpovolanejší“ sú tí najmúdrejší. Duch Svätý môže omnoho účinnejšie konať cez tých nenápadných, nižších. A dobre je, keď sú v Cirkvi zastúpené aj iné vrstvy, stavy a tým pádom aj iné pohľady. Barnabáš už nebol jednoduchým rybárom ako prví apoštoli, bol príslušníkom inej triedy.
(Teda keď je Cirkev trochu univerzálna, má aj viac múdrosti. Vie si mnohé veci inak zariadiť ako keď ju riadi jednoliaty kolektív. Ja si myslím, že nikdy nebolo dobre, že Cirkev bola tak výrazne talianska, ešte za našej mladosti. Teda pred Jánom Pavlom II. všetci vysokopostavení rímski úradníci vo Vatikáne boli Taliani – akoby mali Taliani patent na rozum. Tým, že na scénu Cirkvi prichádzajú ľudia z celého sveta, je viac šancí, že cez pôsobenie Ducha Svätého príde na múdrejšie veci, že sa inak dokáže disponovať. A vidíte, že Duch Svätý si v pravom čase volí Jána Pavla II. Aby sa otvárali okná do Cirkvi. Aby sme neboli takí uzavretí rímski Taliani.
Isteže nechcem znevažovať ich schopnosti, ani pápežov v minulosti, ale bolo to trochu nespravodlivé voči tým iným.)

Pavol teda tiež zažil trochu z obmedzenosti prostredia prvej Cirkvi. Dá sa predpokladať, že po návrate do Tarzu (Cilície) sa nemal až tak dobre. Svet nebol až tak veľký, aby chýry o ňom nerozniesli - že ako horlivý Žid, ktorý tak dobre spolupracoval so synedriom v Jeruzaleme, teraz sa zblbol. Tiež nevieme, ako ho prijala vlastná rodina po tom, ako prijal Kristovo učenie, či nebol aj vydedený.

Niekedy aj nám sa stane, že nás iní odpíšu. Pán nás tak skúša, aby očistil našu vieru. Pavol za ten čas v Tarze svoju vieru nestratil. Ale určite to bola preňho, mladého sebavedomého a cieľavedomého muža, ponižujúca lekcia. Roky v Tarze ho viedli k uvažovaniu, vnútornému dozrievaniu. Keď za ním prišiel Barnabáš, bol to už zrelý muž.

Vidíme, že nie vždy v živote idú veci ľahko. Ani u Pavla to tak nebolo. 30-te roky života, roky, ktoré bežne u človeka bývajú rokmi najväčšej sily, elánu, nasadenia, prežil akoby zabudnutý v Tarze. Koľko práce by za ten čas mohol vykonať – zdá sa nám. Z nášho pohľadu to môže byť 10 stratených,  doslova prešustrovaných rokov života. A predsa, Boh mal svoj dôvod, že ho už v 30-tke neurobil úspešným apoštolom národov. Dal mu poznať chuť dezilúzie. Potom mohol lepšie rozumieť iným a tiež byť vďačnejší Bohu. Nebrať všetko ako samozrejmosť a nebodaj ako ľudský úspech. Božia logika je naozaj iná ako tá naša.

A možno tých 10 rokov ani nebolo 10 zabudnutých rokov. Lebo niektorí autori hovoria o 10 kresťanských komunitách v Cilícii, ktoré existovali v 1. storočí. Je možné, že ich založil sv. Pavol, i keď Lukáš o tom nepíše. Ale to neznamená, že keď o tom nepíše, že sa to nestalo. Lukáš rozdelil Pavlove misijné cesty do troch, evanjelizácia vlastného rodného kraja sa tam nespomína, ale to neznamená, že tam evanjelium nehlásal. S veľkou pravdepodobnosťou áno.